… majú tam srdcia čisté a vľúdne …

Ladies and Gentelman, this is captain of the flight. We had landed in Vienna international airport. Local time is 8:32 and temperature on the airport is 24 degree. Austrian airlines thank you for using our company and wishing you happy way to your final destination.“ „Pilot ma naozaj dobrú angličtinu, ani nepočujem nemecký prízvuk“

myslím si počas toho ako vyberám svoje veci z úložného priestoru nad sedadlom. V uličkách je zápcha no mám štastie, letušky otvorili aj zadné dvere na veľkom lietadle, ktoré ma dopravilo bezpečne domov cez veľkú mláku. Schádzam po schodoch a vstupujem do pristaveného autobusu. Dve baby z Bratislavy, ktoré som spoznal len podľa TrekSportu na chrbte sa mi prihovorili. Po krátkej konverzácii o tom kde, ako, prečo a čo študujú po zárobkoch cez prázdniny sme sa rozlúčili a idem na to. Potrebujem sa dostať do Bratislavy… tam to už poznám, tam som už v pohode. Pri východe od terminálu som narazil na chlapíka v červenej košeli. Vyzerá ako pracovník letiska tak na neho skúšam angličtinu. Bez problémov mi s milou tvárou a nemeckým prízvukom v angličtine odpovedá, že autobus ide každú hodinu a nástupište je vonku za dverami terminálu. S dvomi kuframi sa teperím cez dvere a už z diaľky vidím známe „európske“ logo Slovenského autobusu. Ako správny „prvý-krát-na-mieste dezorientovanec sa pýtam: „Dobrý deň, prosím Vás tie kufre musím pchať do kabíny alebo ich môžem dať do úložného priestoru? Vodič v modrej košeli a sivými vlasmi na mňa hlasnejším hlasom: „A čo chcete?“ „Chcel by som sa dostať do Bratislavy“ „Tak to už je iná reč, a lístok máte?“ „Nie nemám, môžete mi ho predať vy?“ Pýtam sa s nádejou v duši. „Tam si choď zmeniť eura, kup si listok v kancelarii a potom sa možeš odviezť“, vybalí na mňa rýchlosťou blesku a ešte dodáva: „ja mám odchod, dovidenia!“ S ovisnutou sánkou pozorujem zatvárajúce sa dvere no keď autobus odchádza môj úžas sa mení na zlosť. Zmenil som si na euro. Kúpil som si lístok. Chlapík v kancelárii bol Rakúšan a úsmev z tváre sa mu nestratil, ani keď som prišiel tretí krát opýtať na to a to ohľadom cesty do Bratislavy. Čakám hodinu na ďalší autobus. Nespoznal som ho na prvý krát, je totižto Rakúsky, no vpredu vidím ceduľku Bratislava a preto nastupujem. Vodič je opäť Rakúšan. Otvorí nám úložný priestor na kufre a začne púšťať do autobusu pričom, ako som si všimol, s úsmevom na tvári predáva lístky aj na mieste a dokonca aj za Slovenské. „Som každopádne blízko Slovenska“, hovorím si po ceste k hranici. Autobus stanica-MHD-Vlak stanica. „Dobrý deň, mohol by som poprosiť lístok do Kysaku na í cé Kriváň? Lístkarka bez slova a s kamennou tvárou hľadí na mňa a ja nerozumiem. Po chvíli zdvihne ruku a svoj ukazovák nasmeruje na pravo od seba, kde z pokladne trčí malý digitálny display s cenou lístku. „Aha, peniaze“ vravím si a vyberám Hlinku. Po tom čo mi vydáva stále s kamennou tvárou, čakám ešte na lístok. Chlapík stojaci vedľa mňa si nevšimol prečo ešte čakám a pýta lístok niekam inam. Lístkarka zagúľa očami a podáva mi môj vytlačený lístok. „Vidno že som doma“, myslím si počas nastupovania do vlaku. Cesta je dlhá, únavná. Po dvoch hodinách som dostal chuť na dobré Slovenské pivo. Reštauračný vozeň je zjavne len narýchlo nadpojenou súčasťou starých rýchlikov a tú vychválenú í cé reštauráciu si pozerám len z fotiek na jedálnom lístku. Po desiatich minútach sa objaví chlapík v mastnej košeli s vyhrnutým rukávom, vykrčená čierna vesta s vyzerá ako z roku 1900. „Čo si dáte?!“ Ide na mňa stroho. „Šariš poprosím“, odvetil som. Po dvadsiatich minútach som pochopil prečo tak dlho čakám. Na stôl som dostal hrnček s horúcou vodou a tácku so sáčkovým čajom a cukrom. „Ale ja som chcel pivo Šariš“, pokúšam sa nesmelo. „No ta to maťe hlasnejšie hovoriť že Šariš, tu som teraz zbytočne vodu uvaril pre Vas.“ Vzal hrnček aj tácku a spoza dverí som už iba počul rázny úder hrnčeka o linku. O chvíľu sa obsluha, ktorá vyzerá, že žije ešte v komunizme, vracia a pivná fľaša mi hlasne pristála na stole s pološpinavým pohárom. Na to nedbám, na túrach som pil aj z horšieho. Sedím pri pive, pozerám z okna na mihajúcu krajinu a z oka sa mi chtiac, či nechtiac tlačí malá slza. „Som na Slovensku.“